Vystavujú vyšívané obrazy a šperky
Vo výstavných priestoroch Hornošarišskéoh osvetového strediska v Bardejove otvorili v stredu zaujímavú výstavu prác dvoch žien. Jana Dzivá z Bardejovských Kúpeľov vystavuje vyšívané obrazy a Anna Hrabková zo Stropkova šperky...„Sú to napadité šperky. Autorka ich vyrába s cieľom potešiť," uviedol riaditeľ Suráň.
Prešovský korzár, 8.11.2008, krátené
-------------
Zrejme už nikoho neprekvapí fakt, že v priestoroch Podduklianského osvetového strediska sa konajú veľmi interesantné výstavy či prehliadky umeleckej tvorivosti. V minulom týždni bolo možné zhliadnuť prekrásne ozdoby vytvorené Annou Hrabkovou pod názvom Šperk, drôtené inšpirácie. Každý, kto sa tam aspoň na chvíľku pristavil, musel obdivovať majstrovskú zručnosť autorky. Pani, ktorá srší optimizmom, nápadmi, energiou, vám pri rozhovore vyčarí úsmev na tvári a určite spríjemní deň...
...Ako nám autorka prezradla, materiál si kupuje nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Veľa cestuje a vďaka tomu získava inšpirácie pre svoje výtvory. Pracuje s rôznym materiálom ako je drevo, papier, drôt, kamieky, koráliky, sklo...Ovláda všetky ručné práce, ktoré kombinuje a využíva s bohatou fantáziou. S drôtom pracuje približne šesť rokov a podľa jej slov boli začiatky veľmi tvrdé aj trochu bolestivé, pretože drôt je jediný materiál, ktorý musíte mať „v rukách“. Cit prichádza, keď bolesť odchádza.
...Okrem iného svoj talent pani Anna rozdáva aj deťom v rámci Tvorivých dielní, ktoré organizuje v spolupráci s inštitúciami ako sú napríklad mestské knižnice či základné školy. Motiváciou pre samotné deti je aj fakt, že svoje výtvory si berú domov. Stretnutie s energickou umelkyňou bolo vskutku príjemné a prajeme jej veľa nových inšpirácii a ešte krajších ozdôb.
Podduklianske noviny, 25.2.2008, krátené
-------------
Anna Hrabková sa prezentovala na autorskej výstave Šperky 50. „Trendami sa príliš neriadim, vsádzam na originalitu.“
Minulý pondelok bola v mestskej knižnici slávnostne sprístupnená výstava šperkov pod názvom Šperky 50, na ktorej svoje malé umelecké dielka prezentovala Anna Hrabková. Celkom 56 kolekcií pozostávajúcich z náušníc, náramkov a náhrdelníkov vzbudilo značný záujem najmä u ženskej časti verejnosti...
...Pri tvorbe šperkov používa medený, strieborný a mosadzný drôt, ktorý kombinuje so sklom, korálkami a polodrahokamami. Už teraz však oplýva množstvom nápadov, pri realizácii ktorých by rada využila aj ďalšie zaujímavé materiály. „Keby som v budúcnosti robila ďalšiu výstavu, už by bola celkom iná,“ priznáva sympatická Anka. Výstava trvala do štvrtka minulého týždňa a po jej skončení si môžu záujemcovia kolekcie šperkov aj zakúpiť. „Garantujem, že dve rovaké kolekcie v Stropkove nikto mať nebude. Všetko sú to totiž originály,“ dodáva na záver umelkyňa.
Stropkovské spektrum, 10.12.2007, krátené
-------------
Tvorivé dielne ľudových remesiel pre najmenšich
V tomto roku sa na XII. ročníku obnoveného Stropkovského jarmoku v uličke remesiel po prvýkrát uskučnili Tvorivé dielne ľudových remesiel pre najmenších...V stánku tvorivej dielne, ktorú viedla Anna Hrabková, sa pracovalo s drôtom...Počas tvorivej dielne sa deti i dospelí mohli pristaviť a vyskúšať si ako sa ohýba, skrúca, stáča, ako sa navliekajú koráliky a ako sa to všetko dá spojiť do pekného výrobku - darčeka. Darčeky, ktoré si vyrobili rozžiarili očká nielen deťom ale aj dospelím.
Spravodajca mesta Stropkov, august 2006
-------------
Na orignálny darček niekedy netreba veľa peňazí.
Stropkovské spektrum, 21.8.2008
"Krúť sa krúť, vrtký kruh. Čo živíš hrnčiara, kachliara, džbánkara –
robíš riady z hrúd!" (Ondrejka, 1987)
Hrnčiarstvo je prastaré remeslo. Už pred 9 000 rokmi tvarovali obyvatelia Indie nádoby z hliny. Hrnčiarsky kruh je podstatne „mladší“, bol vynájdený pred 4 000 rokmi v Mezopotámii. V strednej Európe zhotovovali ľudia mladšej doby kamennej jednoduché hlinené nádoby, ktoré tvarovali z hlinených hrúd, sušili na vzduchu a vypaľovali na otvorenom ohni. Od čias stredoveku prekvitalo hrnčiarske alebo peciarske remeslo najmä na dedinách a v mestách , ktoré sa nachádzali v blízkosti nálezísk hliny.[1]
Hlina je základnou surovinou na výrobu keramiky. Získať dobrú hlinu nebolo nikdy jednoduché. Keramická hlina obsahuje niekoľko komponentov, ktoré ovplyvňujú kvalitu hliny a výrobky z nej. Plastické suroviny zabezpečujú tvárnosť a plastickosť hliny. Neplastické suroviny znižujú tvárnosť a ovplyvňujú zmršťovanie. Ostrivá zvyšujú bod spekania (vypaľovať pri vyššej teplote). Tavivá znižujú bod spekania a teplotu tavenia hliny. Obe zložky musia byť v správnom pomere, lebo určujú vlastnosti hliny – pevnosť, odolnosť voči teplote a nasiaknutiu vody. Hlinu môžeme kúpiť hotovú, pripravenú na spracovanie a dobre ju uskladňujeme vo vlhkom a studenom prostredí. Správnym premiesením sa stane homogénnou, zbaví sa vzduchových bublín, aby pri vypálení nepopraskala.[2]
V každej hrnčiarskej dielni nájdeme nástroje, ktoré pomáhajú hlinu rezať, tvarovať a upravovať. Na keramiku vyrábanú len v ruke nepotrebujeme veľa nástrojov. Potrebujeme ostrý nôž, drevené a kovové špachtle, ihlice, ploché pliešky, valčeky, rôzne hubky, rôzne hrúbky štetcov, nádobu s vodou, drevený alebo kovový otáčajúci sa podstavec, no naša skúsenosť a čas ukáže, čo potrebujeme. Maliarske techniky pri zdobení keramiky sú: engoby, ktoré sa používajú na nevypálený črep, nanášajú sa namáčaním, štetcom, polievaním a tupovaním. Glazúry na nanášajú na vypálený črep nanášajú sa máčaním, striekaním alebo štetcom.[3]
Proces výroby hrnčiarskych predmetov je pomerne jednoduchý, jeho dokonalé zvládnutie vyžaduje skúsenosť, stále cvičenie a štúdium. Základnou technikou práce s hlinou je ručné tvarovanie, práca na hrnčiarskom kruhu a práca s formami. Aby výrobky z hliny získali tvrdosť musia byť vypálené a to: vypaľovaním na otvorenom ohni, v jame, pilinami a vypaľovanie v peci na drevo, uhlie, plynové a elektrické pece. Proces vypaľovania v jednotlivých peciach je rôzny, má svoje osobitosti, čas a postup, ktorý by mal hrnčiar dodržať a „...znovu odporúčam, aby ste boli trpezlivý a každý krok si vopred premysleli.“[4]
Najjednoduchšou hrnčiarskou technikou je ručné , voľné tvarovanie – točenie bez kruhu. Potrebujeme dobre vymiesenú a vypracovanú hlinu - hrudu, ktorú v dlaniach ľahkými krúživými pohybmi vytvarujeme do guľku. Stláčaním prstov tvarujeme misku, v dlaniach otáčame, tejto technike sa hovorí „...palcová“. Boky vyhladzujeme – retušujeme vlhkou handričkou do hladkého tvaru a necháme výrobok vyschnúť. Črep môžeme zdobiť farebnými hlinkami (engobobanie), nanášaním štetca hrubšiu vrstvu engoby na vyschnutý črep, ktorý sa nechá schnúť dva dni.[5]
Najdôležitejší pracovný nástroj hrnčiarov je hrnčiarsky kruh - otáčavý kruh poháňaný nohami alebo elektromotorom. Dobre spracovanú, vymiesenú, hnetenú hlinu potom podľa určitých postupov tvarujeme na kruhu. Najťažšie na hrnčiarstve je centrovanie – hrudu hliny nasadiť do stredu hrnčiarskeho kruhu, prstami a dlaňami ju pritlačiť, aby sa na kruhu točila úplne rovnomerne. Až potom začne hrnčiar oboma palcami do hrudy vytláčať dieru a rozširovať ju. Prstami jednej ruky vyťahujeme stenu nádoby zvnútra nahor a druhá ruka udržiava tvar predmetu. Ruky sa musia stále navlhčovať, aby hlina ostala vláčna. Vytvarované predmety musia najprv niekoľko dní schnúť pri izbovej teplote, až potom ich možno dať do „prežahu“ – prvýkrát vypáliť. Tvar sme už dosiahli, teraz môžeme nanášať farby a dekorácie. Glazúra vytvára na matnom predmete pekný povrchový lesk. Každý kus sa pri glazovaní, buď ponorí do farby, postrieka ňou, alebo sa pomaľuje a farbou z farebných práškových rúd a vody nanáša štetcom. Na vypálenie kameninových výrobkov sa v súčasnosti používajú elektrické alebo plynové pece zo šamotových tehál a zaručujú rovnomernú kvalitu. V tradičných vypaľovacích peciach a otvoreným ohňom sa dajú vypaľovať glazúry osobitej krásy. Keď sa v 15. storočí objavili kachľové pece, získali keramikári ďalšiu prácu. Prepychové pece baroka, renesancie a gotiky sú oproti elegantne jednoduchým, moderným, ručne zhotoveným kachľovým peciam rozmarne tvarované a pomaľované. Vždy však vyjadrujú remeselnícku a umeleckú zručnosť keramikárov.[6]
[1] SULZENBACHEROVÁ, G.: Zabudnuté remeslá a život na vidieku. Bratislava: Slovart 2002, s. 6.
[2] LICHARD, D.: Hrnčiarstvo. Bratislava: ÚĽUV 2002, s. 4.
[3] Porov. PLACÁKOVÁ, E. POŠUSTOVÁ, M. VONDRUŠKOVÁ, A: KEARMIKA I bez hrnčiarskeho kruhu: Praha: Grada 2004, s. 8.
[4] CHAVARRIA, J.: Veľká kniha keramiky. Praha: Knihcentrum 1999, s. 56.
[5] LICHARD, D.: Hrnčiarstvo. Bratislava: ÚĽUV 2002, s. 17.
[6] SULZENBACHEROVÁ, G.: Zabudnuté remeslá a život na vidieku. Bratislava: Slovart 2002, s. 7.
"Konope, konope, zelené konope,
čo to dá roboty, kým vás mám vo snope!" (Ondrejka, 1987)
Príroda poskytovala človeku hojnosť surovín, rastlín a vláken, ktoré mu slúžili na výrobu textilných látok a na výrobu textilných úžitkových predmetov. Podľa pôvodu delíme prírodné textilné suroviny na rastlinné, živočíšne a umelo vyrobené.
Ľan alebo ľanová rastlina, čo sa používala na výrobu plátna, bola prvou rastlinou, ktorej vlákna ľudia zúžitkúvali. Už pred tisíckami rokov ľudia tkali plátno, starí Egypťania zamotávali svojich mŕtvych kráľov do plátených ovínadiel a ešte dvesto rokov sa takmer každá európska dedina zásobovala plátnom sama. Dnes sa plátno opäť teší pribúdajúcej obľube a stále viac mladých ľudí sa snaží znovu oživiť pestovanie ľanu a jeho spracovanie. To vonkoncom nie je také jednoduché, pretože cesta od ľanu k plátnu je dlhá a namáhavá a vyžaduje veľa rúk, ktoré sa chopia práce.[1]
Spracovanie textilných vlákien na priadzu, tkaninu, pleteninu, alebo čipku prešlo dlhodobým procesom vývinu. Základnými textilnými surovinami na výrobu textílií boli ľan, konope a vlna. Tieto suroviny sa spočiatku spracúvali v rámci domácej výroby, neskôr aj remeselne. Samotnému spracovaniu textílií predchádzal v minulosti zložitý technologický postup – od pestovania ľanu cez jeho zbieranie, sušenie, rosenie, močenie, trepanie, česanie, pradenie, navíjanie, vyváranie, plákanie, sušenie, snovanie. V súčasnosti sa na zhotovovanie textílií tkaním využíva najmä pamuk – kupovaná bavlnená priadza.[2]
Z technologického hľadiska sa textílie vyrábali v dvoch fázach. Prvou bola výroba priadze (pradením, druganím) druhou bola samotná výroba plošných textílií (tkaním, pletením, háčkovaním,...). Pradenie je tradičný technologický postup spájania textilných vláken pomocou zákrutu na priadzu. Technológia pradenia sa zdokonaľovala používaním dokonalejších nástrojov. V minulosti sa priadlo bez akýchkoľvek pomôcok a vyrábali sa dratvy, motúzy a biče. Neskôr sa priadlo s pomocou pomôcok ako: vretena, kolovrátku, praslice, rôzne motovidlá a drugy, rôznych snovacích doštičiek, tkáčskych debničiek, kartičiek a tkáčskych krosien.[3]
Textil nás sprevádza po celý život, dotýkame sa ho, používame ho, chráni nás pred chladom a teplom a ...“zaujímajú nás všeobecné vlastnosti textílií – mäkkosť, hebkosť, teplo, možnosť tvarovania na tele“ , a tento druh materiálu je ..“ je taký kus tkaniny, v pravom zmysle slova, použiteľný ako odev, prikrývky, zástena a tiež nástenná tapiséria. Predpokladá spoluúčasť človeka v akejsi hre, vynaliezavosti či radosti z úžitku,“[4]
[1] SULZENBACHEROVÁ, G.: Zabudnuté remeslá a život na vidieku. Bratislava: Slovart 2002, s. 32.
[2] KRÍŽOVÁ, J. KRUPOVÁ, I.: Vybrané špecifiká regionálnej výchovy v okolí Banskej Bystrice. Banská Bystrica: PF UMB, 2007, s. 66.
[3] Porov. ČELLÁROVÁ, L.: Ľudové tradície a remeslá na Slovensku a ich využitie v štúdiu učiteľstva I.st.ZŠ: Banská Bystrica: UMB 1997, s 20.
[4] SKARLANTOVÁ,J. VECHOVÁ, M.: Textilní výtvarné techniky. Plzeň: Fraus 2005, s. 10.
"To železo kováč kuje –
mlatkom trieska, mechami duje.....
Železo sa v ohni taví –
Kováč z neho niečo spraví...... !" (Ondrejka, 1987)
Vo vývoji ľudskej spoločnosti bolo objavenie možnosti získania kovu z rúd mimoriadne významným medzníkom. Rozvoj metalurgie na Slovensku mal veľmi dobré podmienky vďaka bohatým náleziskám rúd. Univerzálnym kovospracujúcim remeslom v prvopočiatkoch bolo kováčstvo, z ktorého sa postupom času začali vyčleňovať ďalšie remeslá.[1]
Kováčstvo, ktoré tvorí najdôležitejšiu zložku pri spracúvaní kovov v ľudovej kultúre, vyžadovalo pomerne veľkú špecializáciu, poznatky technológie výroby, možnosť získania vzácnej suroviny a všestranne kvalifikovaného remeselníka. Kováčstvo preto patrilo aj na dedinách k druhom práce, ktoré sa prvé začali oddeľovať ako špecializované remeslá. Aj tak dedinský kováč pomerne dlho mohol robiť len podradnejšie práce, najmä opravy železného náradia, zatiaľ čo nové výrobky mali povolené vyrábať iba cechový kováči v mestách..[2]
V minulosti bolo v každej dedine počuť zvonivé zvuky úderov kladiva z kováčskej dielne. Väčšinou stávala na okraji osídlenia a vždy pri potoku. Mohutné kladivá a mechy vo vyhni boli totiž poháňané vodou. Okrem toho sa z dielne šíril veľký hluk a dym. Dedinský kováč bol vďaka svojim rozmanitým vedomostiam vážený a nenahraditeľný muž. Každý remeselník a sedliak bol odkázaný na náradie, ktoré pochádzalo z jeho dielne, kde sa vyrábali mreže a náhrobné kríže, kotlíky a panvice, kosy a zbrane, ale tak či onak bol dedinský kováč všestranným človekom: bol zámočníkom, mechanikom a ...umelcom.[3]
[1] ČELLÁROVÁ, L.: Ľudové tradície a remeslá na Slovensku a ich využitie v štúdiu učiteľstva I.St.ZŠ: Banská Bystrica: UMB 1997, s. 41.
[2] DEVEČKA, E.: Drotárstvo I – učebný text: Prešov: MPC 2003, s. 11.
[3] SULZENBECHEROVÁ, G.: Zabudnuté remeslá a život na vidieku. Bratislava: Slovart 2002, s.20.
