"Krúť sa krúť, vrtký kruh. Čo živíš hrnčiara, kachliara, džbánkara –
robíš riady z hrúd!" (Ondrejka, 1987)
Hrnčiarstvo je prastaré remeslo. Už pred 9 000 rokmi tvarovali obyvatelia Indie nádoby z hliny. Hrnčiarsky kruh je podstatne „mladší“, bol vynájdený pred 4 000 rokmi v Mezopotámii. V strednej Európe zhotovovali ľudia mladšej doby kamennej jednoduché hlinené nádoby, ktoré tvarovali z hlinených hrúd, sušili na vzduchu a vypaľovali na otvorenom ohni. Od čias stredoveku prekvitalo hrnčiarske alebo peciarske remeslo najmä na dedinách a v mestách , ktoré sa nachádzali v blízkosti nálezísk hliny.[1]
Hlina je základnou surovinou na výrobu keramiky. Získať dobrú hlinu nebolo nikdy jednoduché. Keramická hlina obsahuje niekoľko komponentov, ktoré ovplyvňujú kvalitu hliny a výrobky z nej. Plastické suroviny zabezpečujú tvárnosť a plastickosť hliny. Neplastické suroviny znižujú tvárnosť a ovplyvňujú zmršťovanie. Ostrivá zvyšujú bod spekania (vypaľovať pri vyššej teplote). Tavivá znižujú bod spekania a teplotu tavenia hliny. Obe zložky musia byť v správnom pomere, lebo určujú vlastnosti hliny – pevnosť, odolnosť voči teplote a nasiaknutiu vody. Hlinu môžeme kúpiť hotovú, pripravenú na spracovanie a dobre ju uskladňujeme vo vlhkom a studenom prostredí. Správnym premiesením sa stane homogénnou, zbaví sa vzduchových bublín, aby pri vypálení nepopraskala.[2]
V každej hrnčiarskej dielni nájdeme nástroje, ktoré pomáhajú hlinu rezať, tvarovať a upravovať. Na keramiku vyrábanú len v ruke nepotrebujeme veľa nástrojov. Potrebujeme ostrý nôž, drevené a kovové špachtle, ihlice, ploché pliešky, valčeky, rôzne hubky, rôzne hrúbky štetcov, nádobu s vodou, drevený alebo kovový otáčajúci sa podstavec, no naša skúsenosť a čas ukáže, čo potrebujeme. Maliarske techniky pri zdobení keramiky sú: engoby, ktoré sa používajú na nevypálený črep, nanášajú sa namáčaním, štetcom, polievaním a tupovaním. Glazúry na nanášajú na vypálený črep nanášajú sa máčaním, striekaním alebo štetcom.[3]
Proces výroby hrnčiarskych predmetov je pomerne jednoduchý, jeho dokonalé zvládnutie vyžaduje skúsenosť, stále cvičenie a štúdium. Základnou technikou práce s hlinou je ručné tvarovanie, práca na hrnčiarskom kruhu a práca s formami. Aby výrobky z hliny získali tvrdosť musia byť vypálené a to: vypaľovaním na otvorenom ohni, v jame, pilinami a vypaľovanie v peci na drevo, uhlie, plynové a elektrické pece. Proces vypaľovania v jednotlivých peciach je rôzny, má svoje osobitosti, čas a postup, ktorý by mal hrnčiar dodržať a „...znovu odporúčam, aby ste boli trpezlivý a každý krok si vopred premysleli.“[4]
Najjednoduchšou hrnčiarskou technikou je ručné , voľné tvarovanie – točenie bez kruhu. Potrebujeme dobre vymiesenú a vypracovanú hlinu - hrudu, ktorú v dlaniach ľahkými krúživými pohybmi vytvarujeme do guľku. Stláčaním prstov tvarujeme misku, v dlaniach otáčame, tejto technike sa hovorí „...palcová“. Boky vyhladzujeme – retušujeme vlhkou handričkou do hladkého tvaru a necháme výrobok vyschnúť. Črep môžeme zdobiť farebnými hlinkami (engobobanie), nanášaním štetca hrubšiu vrstvu engoby na vyschnutý črep, ktorý sa nechá schnúť dva dni.[5]
Najdôležitejší pracovný nástroj hrnčiarov je hrnčiarsky kruh - otáčavý kruh poháňaný nohami alebo elektromotorom. Dobre spracovanú, vymiesenú, hnetenú hlinu potom podľa určitých postupov tvarujeme na kruhu. Najťažšie na hrnčiarstve je centrovanie – hrudu hliny nasadiť do stredu hrnčiarskeho kruhu, prstami a dlaňami ju pritlačiť, aby sa na kruhu točila úplne rovnomerne. Až potom začne hrnčiar oboma palcami do hrudy vytláčať dieru a rozširovať ju. Prstami jednej ruky vyťahujeme stenu nádoby zvnútra nahor a druhá ruka udržiava tvar predmetu. Ruky sa musia stále navlhčovať, aby hlina ostala vláčna. Vytvarované predmety musia najprv niekoľko dní schnúť pri izbovej teplote, až potom ich možno dať do „prežahu“ – prvýkrát vypáliť. Tvar sme už dosiahli, teraz môžeme nanášať farby a dekorácie. Glazúra vytvára na matnom predmete pekný povrchový lesk. Každý kus sa pri glazovaní, buď ponorí do farby, postrieka ňou, alebo sa pomaľuje a farbou z farebných práškových rúd a vody nanáša štetcom. Na vypálenie kameninových výrobkov sa v súčasnosti používajú elektrické alebo plynové pece zo šamotových tehál a zaručujú rovnomernú kvalitu. V tradičných vypaľovacích peciach a otvoreným ohňom sa dajú vypaľovať glazúry osobitej krásy. Keď sa v 15. storočí objavili kachľové pece, získali keramikári ďalšiu prácu. Prepychové pece baroka, renesancie a gotiky sú oproti elegantne jednoduchým, moderným, ručne zhotoveným kachľovým peciam rozmarne tvarované a pomaľované. Vždy však vyjadrujú remeselnícku a umeleckú zručnosť keramikárov.[6]
[1] SULZENBACHEROVÁ, G.: Zabudnuté remeslá a život na vidieku. Bratislava: Slovart 2002, s. 6.
[2] LICHARD, D.: Hrnčiarstvo. Bratislava: ÚĽUV 2002, s. 4.
[3] Porov. PLACÁKOVÁ, E. POŠUSTOVÁ, M. VONDRUŠKOVÁ, A: KEARMIKA I bez hrnčiarskeho kruhu: Praha: Grada 2004, s. 8.
[4] CHAVARRIA, J.: Veľká kniha keramiky. Praha: Knihcentrum 1999, s. 56.
[5] LICHARD, D.: Hrnčiarstvo. Bratislava: ÚĽUV 2002, s. 17.
[6] SULZENBACHEROVÁ, G.: Zabudnuté remeslá a život na vidieku. Bratislava: Slovart 2002, s. 7.