"To železo kováč kuje –
mlatkom trieska, mechami duje.....
Železo sa v ohni taví –
Kováč z neho niečo spraví...... !" (Ondrejka, 1987)
Vo vývoji ľudskej spoločnosti bolo objavenie možnosti získania kovu z rúd mimoriadne významným medzníkom. Rozvoj metalurgie na Slovensku mal veľmi dobré podmienky vďaka bohatým náleziskám rúd. Univerzálnym kovospracujúcim remeslom v prvopočiatkoch bolo kováčstvo, z ktorého sa postupom času začali vyčleňovať ďalšie remeslá.[1]
Kováčstvo, ktoré tvorí najdôležitejšiu zložku pri spracúvaní kovov v ľudovej kultúre, vyžadovalo pomerne veľkú špecializáciu, poznatky technológie výroby, možnosť získania vzácnej suroviny a všestranne kvalifikovaného remeselníka. Kováčstvo preto patrilo aj na dedinách k druhom práce, ktoré sa prvé začali oddeľovať ako špecializované remeslá. Aj tak dedinský kováč pomerne dlho mohol robiť len podradnejšie práce, najmä opravy železného náradia, zatiaľ čo nové výrobky mali povolené vyrábať iba cechový kováči v mestách..[2]
V minulosti bolo v každej dedine počuť zvonivé zvuky úderov kladiva z kováčskej dielne. Väčšinou stávala na okraji osídlenia a vždy pri potoku. Mohutné kladivá a mechy vo vyhni boli totiž poháňané vodou. Okrem toho sa z dielne šíril veľký hluk a dym. Dedinský kováč bol vďaka svojim rozmanitým vedomostiam vážený a nenahraditeľný muž. Každý remeselník a sedliak bol odkázaný na náradie, ktoré pochádzalo z jeho dielne, kde sa vyrábali mreže a náhrobné kríže, kotlíky a panvice, kosy a zbrane, ale tak či onak bol dedinský kováč všestranným človekom: bol zámočníkom, mechanikom a ...umelcom.[3]
[1] ČELLÁROVÁ, L.: Ľudové tradície a remeslá na Slovensku a ich využitie v štúdiu učiteľstva I.St.ZŠ: Banská Bystrica: UMB 1997, s. 41.
[2] DEVEČKA, E.: Drotárstvo I – učebný text: Prešov: MPC 2003, s. 11.
[3] SULZENBECHEROVÁ, G.: Zabudnuté remeslá a život na vidieku. Bratislava: Slovart 2002, s.20.